Bezúhonnosť

(1) Za bezúhonnú osobu sa na účely tohto zákona okrem osoby, na ktorú sa hľadí, ako by nebola
odsúdená, nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený
a) za úmyselný trestný čin alebo
b) za iný trestný čin, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v dĺžke viac ako 12
mesiacov.

(2) Za bezúhonnú osobu sa na účely tohto zákona nepovažuje ani ten, komu súd alebo správny orgán uložil
zákaz činnosti, ktorá súvisí s činnosťou podľa tohto zákona alebo ktorá je obsahom pracovnoprávneho
vzťahu podľa tohto zákona, do skončenia výkonu zákazu činnosti.

(3) Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom z registra trestov10) nie starším ako tri mesiace a čestným
vyhlásením, že osobe správny orgán neuložil zákaz činnosti podľa odseku 2. Ak ide o osobu, ktorá sa za
posledných desať rokov nepretržite zdržiavala viac ako šesť mesiacov mimo územia Slovenskej republiky,
predloží aj doklad obdobný odpisu z registra trestov zo štátu, v ktorom sa viac ako šesť mesiacov
nepretržite zdržiavala, a jeho preklad do štátneho jazyka11) vyhotovený prekladateľom alebo tlmočníkom
podľa osobitného predpisu;12) ak nemôže takýto doklad predložiť, pretože jej ho štát nevydá, predloží
čestné vyhlásenie, že nebola v cudzine uznaná vinnou z trestného činu, pre ktorý nemôže byť považovaná
za bezúhonnú, a že jej nebol uložený zákaz činnosti podľa odseku 2.